Vrabec a slnečnica
.jpg)
Uprostred smetiska,
v blízkosti mesta,
kde sa vzala, tam sa vzala,
malá slnečnica rástla.
Hlávku k slnku obracala
a veľmi si priala,
aby nebola tak sama.
Bytôstka v nej ukrytá,
česala jej zlaté vlásky,
spriadala pramienky lásky,
plynúce k nim z výšky.
Chceli byť pre niekoho tým,
čím je pre ne slnko zlaté,
osviežujúci dážď v sparnom lete.
Muškou, ktorá svojim bzukotom poteší,
ak k nim náhodou občas doletí.
No vzápätí hneď aj odletí
tam, kde je viacej voňavých kalichov
a veľkých kvetinových hláv.
Kde je viacej ruchu,
štebotu a vzruchu,
kde šumí zelený háj
a potôčik žblnká
veselú pieseň o vodných žienkach.
O tom všetkom vetrík ševelil,
aj o krásnych krídlach motýlích
a o mnohom inom,
čo sa potom slnečnici
a jej tajomnej pomocnici
premietalo do snov
a obe túžili,
aby ich niekto potreboval a miloval.
Občas k nim strapatý vrabec prilietal.
Obzrieť si tú krásku,
tróniacu na smetisku,
uprostred hory nepotrebných vecí,
odpadkov a skál
a veľmi sa čudoval,
prečo tam kvietok vyrastal,
taký opustený a smutný,
ako bol on sám
a ani sa nenazdal,
pocítil k nej lásku.
Ten nádherný cit,
ktorý dáva životu zmysel
a ušľachtilý cieľ.
Začal k nej prilietať každý deň.
Slnečnici to pripadalo ako krásny sen
a preto jej bolo veľmi ľúto,
keď raz, vrabec nepriletel.
Čakala ho každé ďalšie ráno,
napoludnie, večer
a keď už, oddávajúc sa smútku
strácala nádej
a svoju veľkú ťažkú hlavu
nedokázala obracať k láskavému slnku,
vrabec predsa priletel.
Dobitý a dokmásaný
klesol pred ňou na zem.
Umieram, hlesol,
dávno som nejedol a celkom zoslabol,
no chcel som ťa vidieť pred smrťou.
Dojatá toľkou lásku a odvahou,
sklonila k nemu svoju ťažkú hlavu
a vyronila semien pár
pred vrabca na trávu.
Posilni sa priateľ môj.
Ty si mi svojou láskou pomohol,
ja ťa zachránim pred smrťou.
Keď sa dosýta najedol
a trochu si oddýchol,
zodvihol svoju malú hlávku,
aby uvidel priateľku.
Srdce mu zovrelo úzkosťou.
Skláňala sa nad ním
veľká prázdna hlava
so zvädnutými listami
a strapatými vlasmi.
Ani náznak jej niekdajšej krásy.
Srdce mu zovrelo úzkosťou.
Nesmúť priateľ môj.
Čas zahojí a na radosť premení
tvoj smútok a bôľ.
Zvýš zopár semien do budúcej jari,
vyrastú z nich moje dcéry.
Krásne zlaté kvety,
pre teba, pre tvoje deti,
pre potešenie všetkým.
Vyrastú z lásky a pre lásku,
pretože láska nepozná hraníc.
Kvitne pre každého, vždy a všade.
Láska je stále s nami.
Mária Pacerová
Ilustrace:© Eva Lipinová